Děsná žena

Tento rok zase. Podzimní deprese. Jesenná depresia znie ešte depresívnejšie. Prichádzajú dlhé chladné rána, dni, noci. Deti už to vytušili, tak nabehli na režim vstávať o 8, zaspávať po 11 večer. Staršie s poobedným spánkom, mladšie aj s dvomi ďalšími.  A mňa nenapadne nič lepšie než začítať sa do knihy ktorá mi sama vyskočila z poličky do ruky. Denníček vo farebnom obale, v ktorom je zaznamenaný len prvý štvrťrok. Aj to nie celý. Ale stačí. Okrem iného spánok. Vlastne pre to som si denník kupovala. A preto, že bol hrubý a stál len 50 kč. Dítě vstáva o 10, zaspáva o 6, budí sa po 9 a do rána do pol 2 je hore. To bolo len jedno. A ja v poslednom trimestri tehotenstva. Dúfam že sa to nebude opakovať. Ten spánkový režim, nie tehotenstvo. Mám strach že je neskoro, už dva mesiace sa mi sníva že vraždím a posledný týždeň sa cítim slabá a vynervovaná, večne naštvaná, ale tak test by asi nekecal, nie? K tomu režimu. Nezvládala som to vtedy, nezvládnem to ani teraz. Síce nám ešte dolní...

Ľudia, kam tak ponáhľate? A ako to robíte? Ja som to asi nikdy nevedela. Nie len v škole na telesnej, ale tak, celkovo. Rýchlo, rýchlo, hlavne nech sme prví. Cestou na Slovensko som o tom uvažovala. Potom čo ma predbehol týpek cez dve plné čiary v zákrute. Druhý v meste asi 90-tkou a tretí hneď za mestom, cez odbočovací pruh protiidúcich áut. Všetci traja v rozmedzí pol hodiny. Viem, nedeľa ráno, nemáte čas plaziť sa za slovenskou felíciou keď sú prázdne cesty. A navyše za volantom sedí akýsi trpaslík v žltom kabáte s ružovou čapicou na hlave. Tentoraz bez čiernych okuliarov, ale keby o trošku menej pršalo a o trochu viac vykuklo slnko, má ich nasadené. Alebo keby vyrazil po tme. Nekrúťte hlavami, jednoducho nevidím keď mi svietia protiidúci do očí, no! Alebo to bolo prostredím. Přerov. Hmm. Divné mesto, tiež sa mi moc nepozdáva. Ponáhľali sa tam, aby ho čím skor prefrčali a mohli tomu vytnúť, nech už ho majú za sebou. Ale prečo ponáhľajú v živote? Musím stihnúť toto. A tamto. A...

Tento príspevok píšem na druhýkrát, prvýkrát som si zmazala celý úvod. Teraz len jednu vetu. Kôl (na slovenskej klávesnici mi nejde "u s kroužkem"). Milý sledovateľ (alebo človek, čo si na blog klikneš častejšie ako ja), určite vieš že moj pokus o zapisovaní nálad stroskotal hneď po druhom dni. Tretí som zaspala s deťmi, štvrtý sa zakecala s mužom a piaty mi bolo blbé písať tieto dovody, tak som sem radšej neklikala. A naviac mi nebolo dobre. Začala som kašľať, doteraz neprestala. To už varil muž, takže tri dni hlavne na mase.  To som nemala asi týždeň. Aj keď je to trochu alibizmus, lebo vyhádzať z polievky maso nie je to isté ako jesť polievku bez masa. Mlieko takmer vobec. Už ani po dítku nedojedám guličky s mliečkom. Ani jogurty. Kým ma to nechytí alebo mi to niekto nevrazí do ruky so slovami "toto si dojedz". Len, hlavne k večeru, keď sa chystám oddávať bielemu sexu, jednoducho nič lepšie v chladničke nevidím. Možno tým že nie som doma. Ani tam to nie je ...

1 = žiadne, nikdy; 3 = neviem, stredne; 5 = vždy, výrazne Moja nálada ­­➡ 2 Výkyvy nálady ➡ 3 Chute­ ➡ 1 Odolávanie ➡ 5 Únava ➡ 3 Poznámky v skratke: ďaľší deň sama s detmi Chute nemám, ale živočíšne produkty ma pokúšajú. Napríklad otvorený kefír, polovica v balení, stojí v ledničke bez pohnutia už tretí deň. Štvrtý? Piškóty v miske. Zabliká mi kontrolka vajce, ale vždy keď idem okolo, vezmem si zas jeden do ruky. Ale to tak so všetkým čo sa dá zobať a je voľne položené. Vyslovene chuť na živočíšno som mala len keď sme prechádzali okolo stánku s kebabom. Našťastie som nemala peniaze. Ani čas zastavovať. Náladu mám skor depresívnu, bez nejakých extra výkyvov. Čo je divné, však výkyvy sú moj parťák už odnepamati. Možno to je tou zimnou depkou. Von do zimy sa mi nechce a vnútri robiť to isté, stále po sebe nechať skákať a kričať.. Keď sa dostanem do kuchyne v kľude tak buď varím, pečem, upratujem, alebo len pokrútim hlavou nad tým bordelom čo sa neodparuje a pokračujem ...

Vánoce -medovníčky. Vegan. Vegovníčky. No, moc sa to nepodarilo. Problém prvý, doma sme nemali perníkové korenie, takže večer  som si vytiahla všetky prísady, zistila, že tá zásadná chýba a pekne to zase upratala. Ráno. Áno, mohla som zbehnúť dve poschodia, prejsť pár metrov a kúpiť to u vietnamca, ale to by deti museli spať. Skor ako o 22:00. Obliekanie je pre mňa des, takže navliecť deti do 3 vrstiev len aby sme absolvovali túto, bez nich nenáročnú cestu, pokúpili bllbosti, na korenie zabudli a museli sa vrátiť, na to nemám nervy. Tak mi tam druhý deň zbehol muž. Ingrediencie boli všetky, síce pšeničná múka došla, ale čo, žitná ju krásne nahradila. Došla tiež, ale postačila. Kokosový olej bol nerozpustený, tak chvíľu trvalo kým som všetko zmiešala. Možno aj preto, že sa k práci pridalo staršie dítko a cesto je dobrá zábavka. Asi po hodine a pol, kedy ma k tomu zase pustila, som prišla na to, že je to moc husté, tak som sa pustila do výroby kokosového mlieka. Po ďalších d...

Prihlásila som sa do sociálneho experimentu. Dotazníku k diplomovej práci. Výskumu? Neviem, nikdy to robiť nebudem. Zostanem nevzdelaná, len s maturitou z gymplu. Všeobecného. Do konca mojho dlhého života, ktorý sa bude točiť len okolo detí a sraˇiek. Au, tá myšlienka bolí. K veci: VEGAN. Prechod na veganskú stravu a jeho psychologické špecifiká. Zaujímavá téma. Účasť je anonymná, tak si to hodím na blog. Je ten prechod náročnejší na psychiku alebo na fyzické telo? Určite to prvé. Telo prežije na čomkoľvek, dokonca z toto može aj rásť, viz. obéznych ľudí jediacich vo fastfoodoch a pijúcich sladké limonády (plastové mrazené čosi zohriate v tone oleja zapíjané zafarbenou cukrovou vodou s obsahom kyseliny fosforečnej). Aj keď neviem kde sa dajú vidieť, ich rajónu sa asi vyhýbam a ešte nikdy na mňa nevykukol človek ako na fotkách, priestorovo rozmernejší ako fotka sama. Telo oklameme ľahko, hlavu ťažšie. Ale dá sa to. Keď je myseľ zvyknutá 20 rokov jesť maso, mlieko a vajcia každý ...

Na jednej z nekonečných internetových diskusiách o jedle som narazila na veľmi zaujímavý recept cesnakovej polievky s krumplama. Krumplami. Pardon, zemiakmi. Bramborami. Whatever. Máte ho na fotke. Bohužiaľ, v našej domácnosti sa hlavná prísada nenašla a dúfam že nenájde, tak mi nezostáva nič iné než oškrábať krumple, olúpať cesnek, trochu to posmažiť, povariť, použiť tretiu prísadu z receptu a podávať. Možno ešte soľ. A osmahnuté kúsky chleba k tomu. Ale možno aj tak budem hľadať ďalej ten správny recept na výbornú česnečku. Rýchla ale nebude. Nie v porovnaní s dokonalou brambůrkovou česnečkou. 

V kráme dnes mali tofu v akcii. A ja od včera namočenú čočku. Šošovicu. Smažené tofu v cestíčku položené na roztekajúcej sa, málo zahustenej, čočke na indický sposob, posypané strúhaným kokosom. Dneska to bol boj, lietala som z kuchyne do izby, do kúpeľne, všetko naraz rozrobené a nič nestíham. Do toho hlášky ako "čujat, tatat, o-ou" a nosenie slona, méďu, obúvanie botov, vysvetľovanie že nie sú moje a pochopenie že som vlastne Cica Lapka a dítko kocúr. Tiež mala boty. Do toho sa mi druhé plazilo pod nohami a keď nie, držala som ho a pozeralo do hrncov. Viete jak blbo sa obracia tofu s jednou rukou? Práve kojím a píšem. Mimino stavia sa o krabice s hračkami a chvíľami zaplače, že nevie ako ďalej. Alebo naspátek. Jedno z toho. To sa naje cestou. Ešte nachystať deti, zobudiť muža, všecko to prezliecť a možme vyraziť. A to prádlo je v práčke ešte od rána. PS: Ďakujem Poppy za rýchlu odbornú radu čo jako sa s tým tofu robí. Ináč by som tam rubla vajcá. PP...

Život vegetariána musí byť ťažký. A čo taký vegan, raw, fruitarián, ba dokonca breatharián! Zatiaľ nie som ani jedno. Ale napísala som na antisociálnu sieť, že sa pohrávam s tou myšlienkou. Nepraktikujem. A rodina už provokuje. Prídem domov a prvé čo mi tata pchá pod nos, je tlačenka. Nikdy som ju nemala v láske a ani fakt že by som prestala jesť maso a mala náhodou absťák, to nezmení. To isté svokor, 3 dni predtým, s klobásou v hlavnej roli, s rozdielom že tú som si raz za 3 mesiace rada dala. Babky nemajú internet. Chvalabohu. A dostanem sa tam až dnes podvečer. Tipujem to na rízky, kačicu a kopu obložených chlebíčkov. S máslom a salámom. Neviem či si niečo z toho dám. Druhá babka plače kedykoľvek sa prekecnem že nemám chleba a rožky každý deň. Pečivo je predsa základ! Áno, možno v jej dobe, vo vojnou spustošenej krajine sa toho moc zohnať nedalo a keď sa žalúdok zalepí lepkom, teoreticky viac nepotrebuje. Ale doba sa mení, veda napreduje, zem prekvitá (samozrejme že ako kde, ale ...

Vačšinou, keď sa o chlapovi zmienim, je to v zlom. Tak dnes mlčím. Radšej bez fotky. A mám ho rada.

Určite ju poznáte. Taká tá kreatúra, čo nikdy nedotiahne veci do konca. Pre všetko sa nadchne, ale keď nadšenie vyprchá a nedarí sa podľa jej predstáv, kľudne odstaví hrniec s nedovareným rizotom, nechá ho v ušpinenej kuchyni a sadá si k fejsbůku. Ventilovať. A keď nechce otravovať ľudí ktorí si ju ešte stále nevymazali z kamarátov (aby jej ešte dáki zostali), založí si blog. Nemá to jednoduché. Je náladová, ľahko sa nechá vyviesť z miery, nepriebojná, všetkého sa bojí. Ale za všetko si može sama. A aj tak žije. Mimo rodnú dedinu. V druhom meste, za posledných 5 rokov, s piatimi sťahovaniami. Alebo ich bolo 6? Ten rok na intráku nepočíta. S chlapom a dvomi malými stvoreniami, dítkom a miminom. Má rada deti, hlavne vlastné, ale často nadáva že nikdy nie je bez nich. Prvé ostalo bez jej prítomnosti prvýkrát na viac ako 4 hodiny, keď bola v porodnici. S druhým. A aj to im druhý deň podpísala reverz a dovalila sa domov, netušiac do akého pekla sa to chystá. Nič nedomyslí do konca. M...