A je tu.
Tento rok zase. Podzimní deprese. Jesenná depresia znie ešte depresívnejšie. Prichádzajú dlhé chladné rána, dni, noci. Deti už to vytušili, tak nabehli na režim vstávať o 8, zaspávať po 11 večer. Staršie s poobedným spánkom, mladšie aj s dvomi ďalšími.
A mňa nenapadne nič lepšie než začítať sa do knihy ktorá mi sama vyskočila z poličky do ruky. Denníček vo farebnom obale, v ktorom je zaznamenaný len prvý štvrťrok. Aj to nie celý. Ale stačí. Okrem iného spánok. Vlastne pre to som si denník kupovala. A preto, že bol hrubý a stál len 50 kč. Dítě vstáva o 10, zaspáva o 6, budí sa po 9 a do rána do pol 2 je hore. To bolo len jedno. A ja v poslednom trimestri tehotenstva. Dúfam že sa to nebude opakovať. Ten spánkový režim, nie tehotenstvo. Mám strach že je neskoro, už dva mesiace sa mi sníva že vraždím a posledný týždeň sa cítim slabá a vynervovaná, večne naštvaná, ale tak test by asi nekecal, nie?
K tomu režimu. Nezvládala som to vtedy, nezvládnem to ani teraz. Síce nám ešte dolní susedia neboli klopať na dvere že sú od nás počuť kroky ani za to neznadali na schodoch a i keď sú možno rovnakí ročník ako tí terajší, sluch majú asi vo vačšom poriadku. Tí na starej adrese. Tí na novej, našťastie.. nanešťastie? No, zatiaľ sa sťažovať neboli. Možno je to aj starším domom, čo nemá klasické panelákové podlahy ktoré tlmočia každý šramot. Nebojím sa chodiť po schodoch aby som niekoho nestretla, ale bojím sa vyliezť z domu. Preventívne.
Tretie tehotenstvo prišlo až teraz, vraždiace sny klamali. Momentálne je niekde v polovici. Spánok je fajn, so staršou sme nabehli na školkový režim a mladšia sa prispôsobila. Ale zase sme sa sťahovali, tentokrát k rodičom na SK. V minidomčeku za veľkým domom nikoho neobťažujeme. Dúfam. Obťažujú len tie "haraburdy" čo sa nám sem nezmestili a zostali tam. Bojím sa že čoskoro budú vyhodené a tak si ich asi v najbližšom čase naskladám sem. Snáď sa budeme môcť niekam pohnúť.
Depresívny denníček som myslím už vyhodila, aj keď po novom roku som si založila druhý, menší, aby bol vždy po ruke a dalo sa doňho zapísať vo chvíli keď ma niečo napadne. Ale nikdy nebolo pero (to som nosila 3-4 náhradné!), keď bolo tak nie píšuce, takže som moje záznamy asi v tretine roka načisto vzdala. To je jedno. Zo smutku (schválne nepíšem depresie, lebo to je diagnóza a tou nedisponujem) je dobré sa vykecať, nie? Asi som to sem ešte nepísala, ale moj mužský je na palicu. A mám ho rada. Aj za to, aj za iné veci, ale občas už fakt nemožem. Napríklad každý podzim. Tento už mi je viac-menej jedno čo sa stane, či psychický nápor vydržím alebo mu podľahnem. Alebo je možnosť odrezať sa, ale tú zvažujem len keď je fakt zle. Ja neviem.
Desnú ženu som vlastne začala písať ako môj prechod na vegan stravu. No, stále som neprešla. Ani na vegetarián. Asi pol roka som sa držala a nejedla mäso ani len vo vývare, ale potom som mala strašné chute. Ktovie prečo :D Ani nie tak na mäso ako na lacné "šmejdy". Salámy, šunčičky, údené vyklepané mäso kde väčšinu tvorí múka.. teraz si raz za týždeň doprajem. Ale vit. B12 zobem stále (keď zrovna nezabúdam), to aby som s tým "dopriavaním si" mohla kedykoľvek prestať.
A dnes som napísala básničku, po dlhej dobe. Ľaľa:
K tomu režimu. Nezvládala som to vtedy, nezvládnem to ani teraz. Síce nám ešte dolní susedia neboli klopať na dvere že sú od nás počuť kroky ani za to neznadali na schodoch a i keď sú možno rovnakí ročník ako tí terajší, sluch majú asi vo vačšom poriadku. Tí na starej adrese. Tí na novej, našťastie.. nanešťastie? No, zatiaľ sa sťažovať neboli. Možno je to aj starším domom, čo nemá klasické panelákové podlahy ktoré tlmočia každý šramot. Nebojím sa chodiť po schodoch aby som niekoho nestretla, ale bojím sa vyliezť z domu. Preventívne.
(Skok v čase o rok dopredu, pôvodný text ponechávam bez úpravy, fotka je aktuálna, mierne upravená.)
Tretie tehotenstvo prišlo až teraz, vraždiace sny klamali. Momentálne je niekde v polovici. Spánok je fajn, so staršou sme nabehli na školkový režim a mladšia sa prispôsobila. Ale zase sme sa sťahovali, tentokrát k rodičom na SK. V minidomčeku za veľkým domom nikoho neobťažujeme. Dúfam. Obťažujú len tie "haraburdy" čo sa nám sem nezmestili a zostali tam. Bojím sa že čoskoro budú vyhodené a tak si ich asi v najbližšom čase naskladám sem. Snáď sa budeme môcť niekam pohnúť.
Depresívny denníček som myslím už vyhodila, aj keď po novom roku som si založila druhý, menší, aby bol vždy po ruke a dalo sa doňho zapísať vo chvíli keď ma niečo napadne. Ale nikdy nebolo pero (to som nosila 3-4 náhradné!), keď bolo tak nie píšuce, takže som moje záznamy asi v tretine roka načisto vzdala. To je jedno. Zo smutku (schválne nepíšem depresie, lebo to je diagnóza a tou nedisponujem) je dobré sa vykecať, nie? Asi som to sem ešte nepísala, ale moj mužský je na palicu. A mám ho rada. Aj za to, aj za iné veci, ale občas už fakt nemožem. Napríklad každý podzim. Tento už mi je viac-menej jedno čo sa stane, či psychický nápor vydržím alebo mu podľahnem. Alebo je možnosť odrezať sa, ale tú zvažujem len keď je fakt zle. Ja neviem.
Desnú ženu som vlastne začala písať ako môj prechod na vegan stravu. No, stále som neprešla. Ani na vegetarián. Asi pol roka som sa držala a nejedla mäso ani len vo vývare, ale potom som mala strašné chute. Ktovie prečo :D Ani nie tak na mäso ako na lacné "šmejdy". Salámy, šunčičky, údené vyklepané mäso kde väčšinu tvorí múka.. teraz si raz za týždeň doprajem. Ale vit. B12 zobem stále (keď zrovna nezabúdam), to aby som s tým "dopriavaním si" mohla kedykoľvek prestať.
A dnes som napísala básničku, po dlhej dobe. Ľaľa:
Za smajlíka schováš všetko,
hlas ťa občas prezradí.
hlas ťa občas prezradí.
Písmenká však, to sú moji
najlepší kamaráti.
(Tiež za nich nikto nevidí.)
najlepší kamaráti.
(Tiež za nich nikto nevidí.)
Komentáře
Okomentovat