Ťažký život bez masa
Život vegetariána musí byť ťažký. A čo taký vegan, raw, fruitarián, ba dokonca breatharián! Zatiaľ nie som ani jedno. Ale napísala som na antisociálnu sieť, že sa pohrávam s tou myšlienkou. Nepraktikujem. A rodina už provokuje.
Prídem domov a prvé čo mi tata pchá pod nos, je tlačenka. Nikdy som ju nemala v láske a ani fakt že by som prestala jesť maso a mala náhodou absťák, to nezmení. To isté svokor, 3 dni predtým, s klobásou v hlavnej roli, s rozdielom že tú som si raz za 3 mesiace rada dala. Babky nemajú internet. Chvalabohu. A dostanem sa tam až dnes podvečer. Tipujem to na rízky, kačicu a kopu obložených chlebíčkov. S máslom a salámom. Neviem či si niečo z toho dám. Druhá babka plače kedykoľvek sa prekecnem že nemám chleba a rožky každý deň. Pečivo je predsa základ! Áno, možno v jej dobe, vo vojnou spustošenej krajine sa toho moc zohnať nedalo a keď sa žalúdok zalepí lepkom, teoreticky viac nepotrebuje.
Ale doba sa mení, veda napreduje, zem prekvitá (samozrejme že ako kde, ale oproti dobe spred 60 rokov sme na tom po materiálnej stránke lepšie. Myslím si. Možno sa mýlim.). Nevidím dovod na lepenie žalúdku. Jedení masa len preto, že je k dispozícii. Mlieko a výrobky z neho sa tiež nadhodnocujú. Často skloňovaný je vápnik. Z tohoto zdroja ťažšie stráviteľný a zakyseľujúci telo. Možno je ho viac, ale telo ho nevstrebe tak ako prirodzený, rastlinný. A trávi sa. To isté maso a železo. Odjakživa jem maso, v školských rokoch možno dokonca každý deň. A odjakživa som bledá a chudokrvná. Možno až anemická. To je vlastne to isté. Zatiaľ som v začiatkoch, ale myslím že sa to zlepší. Lušteninami, makom, chia semienkami,.. Príroda nie je hlúpa, nadelila nám kopu pokladov.
Mama varí polievku. Asi prvýkrát čo si spomínam to bude bez masa. Dúfam že na oleji, nie na sádle. Ale zjem ju tak či tak, druhé bude čosi s masom. Rizoto. Aj to zjem. A pridám si syr, nech to lepšie chutí. Som lenivá variť, hlavne keď je navarené toľko, že by sa to inak vyhodilo. Zero waste vs. vegan: 1:0.
A ako sa všetci uškŕňajú keď vám vaše vegan plány nevychádzajú. Podporujúce okolie. Som v kuchyni, pýtam sa na med, hádame sa či ho vegan može alebo nie, naberiem si plnú lyžicu do pusy a ejha, on to med není. Ona to je masť. Výbuch smiechu. Cestou do kúpeľne počujem čosi o absťáku. Dobre mi tak, mám lepšie kontrolovať čo vkladám do pusy. Nie pozreť na obal, začudovať sa aký je ten med trochu tuhší, svetlejší než obvykle a narvať to do seba.
Nech to lepšie chutí.. syr na chuť. Maso na chuť, dochutiť korením a omáčkami. Naučili nás to, ale nemusí to tak byť. Čo keď surové ovocie a zelenina chutia omnoho lepšie, ale nejeme ich v takom množstve aby nás uživili len preto, že sme zvyknutí? Čím sa kŕmi mimino? Začneme rozmixovanou uvarenou mrkvou. Zemiakom. Dyňou a cuketou, až potom dáme čerstvé ovocie. Rozmačkané alebo mixované. Možno dokonca odšťavnené. Kazíme im chuťové poháriky už odmala, niektorí od 4 mesiacov, iní trochu neskor. Kazíme ich na svoj obraz.
"Hlavne nezačínaj prikrmovať ovocím! Zvykla by si na sladkú chuť a iné do nej nedostaneš." predpovedajú a o pol roka neskor pchajú dítku čokoládky a cukríky, kľudne za vašimi chrbtami. Cukor by som tiež rada obmedzila, ale som závislá. Tak ako muž, napríklad na tabaku. A dítko už tiež. Na cukre. Kľudne si pchá do pusy cukrík za cukríkom a zastaví ju až prázdy obal. Alebo krutá zlá matka. Keď sa jej to nepodarí nenápadne, vyreve si ďalší. A ďalší. Kým je tak to do mňa hádž. A matka povolí. Nemá uši citlivé ako netopier, ale počuje. Zatiaľ. Občas sa tomu diví, pri takých piskľavých výškach.
Kecy. V kleci. A mimino sa zobudilo.
Prídem domov a prvé čo mi tata pchá pod nos, je tlačenka. Nikdy som ju nemala v láske a ani fakt že by som prestala jesť maso a mala náhodou absťák, to nezmení. To isté svokor, 3 dni predtým, s klobásou v hlavnej roli, s rozdielom že tú som si raz za 3 mesiace rada dala. Babky nemajú internet. Chvalabohu. A dostanem sa tam až dnes podvečer. Tipujem to na rízky, kačicu a kopu obložených chlebíčkov. S máslom a salámom. Neviem či si niečo z toho dám. Druhá babka plače kedykoľvek sa prekecnem že nemám chleba a rožky každý deň. Pečivo je predsa základ! Áno, možno v jej dobe, vo vojnou spustošenej krajine sa toho moc zohnať nedalo a keď sa žalúdok zalepí lepkom, teoreticky viac nepotrebuje.
Ale doba sa mení, veda napreduje, zem prekvitá (samozrejme že ako kde, ale oproti dobe spred 60 rokov sme na tom po materiálnej stránke lepšie. Myslím si. Možno sa mýlim.). Nevidím dovod na lepenie žalúdku. Jedení masa len preto, že je k dispozícii. Mlieko a výrobky z neho sa tiež nadhodnocujú. Často skloňovaný je vápnik. Z tohoto zdroja ťažšie stráviteľný a zakyseľujúci telo. Možno je ho viac, ale telo ho nevstrebe tak ako prirodzený, rastlinný. A trávi sa. To isté maso a železo. Odjakživa jem maso, v školských rokoch možno dokonca každý deň. A odjakživa som bledá a chudokrvná. Možno až anemická. To je vlastne to isté. Zatiaľ som v začiatkoch, ale myslím že sa to zlepší. Lušteninami, makom, chia semienkami,.. Príroda nie je hlúpa, nadelila nám kopu pokladov.
Mama varí polievku. Asi prvýkrát čo si spomínam to bude bez masa. Dúfam že na oleji, nie na sádle. Ale zjem ju tak či tak, druhé bude čosi s masom. Rizoto. Aj to zjem. A pridám si syr, nech to lepšie chutí. Som lenivá variť, hlavne keď je navarené toľko, že by sa to inak vyhodilo. Zero waste vs. vegan: 1:0.
A ako sa všetci uškŕňajú keď vám vaše vegan plány nevychádzajú. Podporujúce okolie. Som v kuchyni, pýtam sa na med, hádame sa či ho vegan može alebo nie, naberiem si plnú lyžicu do pusy a ejha, on to med není. Ona to je masť. Výbuch smiechu. Cestou do kúpeľne počujem čosi o absťáku. Dobre mi tak, mám lepšie kontrolovať čo vkladám do pusy. Nie pozreť na obal, začudovať sa aký je ten med trochu tuhší, svetlejší než obvykle a narvať to do seba.
Nech to lepšie chutí.. syr na chuť. Maso na chuť, dochutiť korením a omáčkami. Naučili nás to, ale nemusí to tak byť. Čo keď surové ovocie a zelenina chutia omnoho lepšie, ale nejeme ich v takom množstve aby nás uživili len preto, že sme zvyknutí? Čím sa kŕmi mimino? Začneme rozmixovanou uvarenou mrkvou. Zemiakom. Dyňou a cuketou, až potom dáme čerstvé ovocie. Rozmačkané alebo mixované. Možno dokonca odšťavnené. Kazíme im chuťové poháriky už odmala, niektorí od 4 mesiacov, iní trochu neskor. Kazíme ich na svoj obraz.
"Hlavne nezačínaj prikrmovať ovocím! Zvykla by si na sladkú chuť a iné do nej nedostaneš." predpovedajú a o pol roka neskor pchajú dítku čokoládky a cukríky, kľudne za vašimi chrbtami. Cukor by som tiež rada obmedzila, ale som závislá. Tak ako muž, napríklad na tabaku. A dítko už tiež. Na cukre. Kľudne si pchá do pusy cukrík za cukríkom a zastaví ju až prázdy obal. Alebo krutá zlá matka. Keď sa jej to nepodarí nenápadne, vyreve si ďalší. A ďalší. Kým je tak to do mňa hádž. A matka povolí. Nemá uši citlivé ako netopier, ale počuje. Zatiaľ. Občas sa tomu diví, pri takých piskľavých výškach.
Kecy. V kleci. A mimino sa zobudilo.
Komentáře
Okomentovat