Děsná žena

Tento príspevok píšem na druhýkrát, prvýkrát som si zmazala celý úvod. Teraz len jednu vetu. Kôl (na slovenskej klávesnici mi nejde "u s kroužkem"). Milý sledovateľ (alebo človek, čo si na blog klikneš častejšie ako ja), určite vieš že moj pokus o zapisovaní nálad stroskotal hneď po druhom dni. Tretí som zaspala s deťmi, štvrtý sa zakecala s mužom a piaty mi bolo blbé písať tieto dovody, tak som sem radšej neklikala. A naviac mi nebolo dobre. Začala som kašľať, doteraz neprestala. To už varil muž, takže tri dni hlavne na mase.  To som nemala asi týždeň. Aj keď je to trochu alibizmus, lebo vyhádzať z polievky maso nie je to isté ako jesť polievku bez masa. Mlieko takmer vobec. Už ani po dítku nedojedám guličky s mliečkom. Ani jogurty. Kým ma to nechytí alebo mi to niekto nevrazí do ruky so slovami "toto si dojedz". Len, hlavne k večeru, keď sa chystám oddávať bielemu sexu, jednoducho nič lepšie v chladničke nevidím. Možno tým že nie som doma. Ani tam to nie je ...

Prihlásila som sa do sociálneho experimentu. Dotazníku k diplomovej práci. Výskumu? Neviem, nikdy to robiť nebudem. Zostanem nevzdelaná, len s maturitou z gymplu. Všeobecného. Do konca mojho dlhého života, ktorý sa bude točiť len okolo detí a sraˇiek. Au, tá myšlienka bolí. K veci: VEGAN. Prechod na veganskú stravu a jeho psychologické špecifiká. Zaujímavá téma. Účasť je anonymná, tak si to hodím na blog. Je ten prechod náročnejší na psychiku alebo na fyzické telo? Určite to prvé. Telo prežije na čomkoľvek, dokonca z toto može aj rásť, viz. obéznych ľudí jediacich vo fastfoodoch a pijúcich sladké limonády (plastové mrazené čosi zohriate v tone oleja zapíjané zafarbenou cukrovou vodou s obsahom kyseliny fosforečnej). Aj keď neviem kde sa dajú vidieť, ich rajónu sa asi vyhýbam a ešte nikdy na mňa nevykukol človek ako na fotkách, priestorovo rozmernejší ako fotka sama. Telo oklameme ľahko, hlavu ťažšie. Ale dá sa to. Keď je myseľ zvyknutá 20 rokov jesť maso, mlieko a vajcia každý ...

Život vegetariána musí byť ťažký. A čo taký vegan, raw, fruitarián, ba dokonca breatharián! Zatiaľ nie som ani jedno. Ale napísala som na antisociálnu sieť, že sa pohrávam s tou myšlienkou. Nepraktikujem. A rodina už provokuje. Prídem domov a prvé čo mi tata pchá pod nos, je tlačenka. Nikdy som ju nemala v láske a ani fakt že by som prestala jesť maso a mala náhodou absťák, to nezmení. To isté svokor, 3 dni predtým, s klobásou v hlavnej roli, s rozdielom že tú som si raz za 3 mesiace rada dala. Babky nemajú internet. Chvalabohu. A dostanem sa tam až dnes podvečer. Tipujem to na rízky, kačicu a kopu obložených chlebíčkov. S máslom a salámom. Neviem či si niečo z toho dám. Druhá babka plače kedykoľvek sa prekecnem že nemám chleba a rožky každý deň. Pečivo je predsa základ! Áno, možno v jej dobe, vo vojnou spustošenej krajine sa toho moc zohnať nedalo a keď sa žalúdok zalepí lepkom, teoreticky viac nepotrebuje. Ale doba sa mení, veda napreduje, zem prekvitá (samozrejme že ako kde, ale ...

Určite ju poznáte. Taká tá kreatúra, čo nikdy nedotiahne veci do konca. Pre všetko sa nadchne, ale keď nadšenie vyprchá a nedarí sa podľa jej predstáv, kľudne odstaví hrniec s nedovareným rizotom, nechá ho v ušpinenej kuchyni a sadá si k fejsbůku. Ventilovať. A keď nechce otravovať ľudí ktorí si ju ešte stále nevymazali z kamarátov (aby jej ešte dáki zostali), založí si blog. Nemá to jednoduché. Je náladová, ľahko sa nechá vyviesť z miery, nepriebojná, všetkého sa bojí. Ale za všetko si može sama. A aj tak žije. Mimo rodnú dedinu. V druhom meste, za posledných 5 rokov, s piatimi sťahovaniami. Alebo ich bolo 6? Ten rok na intráku nepočíta. S chlapom a dvomi malými stvoreniami, dítkom a miminom. Má rada deti, hlavne vlastné, ale často nadáva že nikdy nie je bez nich. Prvé ostalo bez jej prítomnosti prvýkrát na viac ako 4 hodiny, keď bola v porodnici. S druhým. A aj to im druhý deň podpísala reverz a dovalila sa domov, netušiac do akého pekla sa to chystá. Nič nedomyslí do konca. M...