Děsná žena

Tento rok zase. Podzimní deprese. Jesenná depresia znie ešte depresívnejšie. Prichádzajú dlhé chladné rána, dni, noci. Deti už to vytušili, tak nabehli na režim vstávať o 8, zaspávať po 11 večer. Staršie s poobedným spánkom, mladšie aj s dvomi ďalšími.  A mňa nenapadne nič lepšie než začítať sa do knihy ktorá mi sama vyskočila z poličky do ruky. Denníček vo farebnom obale, v ktorom je zaznamenaný len prvý štvrťrok. Aj to nie celý. Ale stačí. Okrem iného spánok. Vlastne pre to som si denník kupovala. A preto, že bol hrubý a stál len 50 kč. Dítě vstáva o 10, zaspáva o 6, budí sa po 9 a do rána do pol 2 je hore. To bolo len jedno. A ja v poslednom trimestri tehotenstva. Dúfam že sa to nebude opakovať. Ten spánkový režim, nie tehotenstvo. Mám strach že je neskoro, už dva mesiace sa mi sníva že vraždím a posledný týždeň sa cítim slabá a vynervovaná, večne naštvaná, ale tak test by asi nekecal, nie? K tomu režimu. Nezvládala som to vtedy, nezvládnem to ani teraz. Síce nám ešte dolní...

Ľudia, kam tak ponáhľate? A ako to robíte? Ja som to asi nikdy nevedela. Nie len v škole na telesnej, ale tak, celkovo. Rýchlo, rýchlo, hlavne nech sme prví. Cestou na Slovensko som o tom uvažovala. Potom čo ma predbehol týpek cez dve plné čiary v zákrute. Druhý v meste asi 90-tkou a tretí hneď za mestom, cez odbočovací pruh protiidúcich áut. Všetci traja v rozmedzí pol hodiny. Viem, nedeľa ráno, nemáte čas plaziť sa za slovenskou felíciou keď sú prázdne cesty. A navyše za volantom sedí akýsi trpaslík v žltom kabáte s ružovou čapicou na hlave. Tentoraz bez čiernych okuliarov, ale keby o trošku menej pršalo a o trochu viac vykuklo slnko, má ich nasadené. Alebo keby vyrazil po tme. Nekrúťte hlavami, jednoducho nevidím keď mi svietia protiidúci do očí, no! Alebo to bolo prostredím. Přerov. Hmm. Divné mesto, tiež sa mi moc nepozdáva. Ponáhľali sa tam, aby ho čím skor prefrčali a mohli tomu vytnúť, nech už ho majú za sebou. Ale prečo ponáhľajú v živote? Musím stihnúť toto. A tamto. A...